Tradičná sušiareň ovocia
Záujemcovia o sušenie ovocia v sušiarni môžu kontaktovať priamo rod. Maruškovú na čísle telefónu: 0908 280936, kde dostanete podrobné informácie.
Z otvorenia sušiarne
V sobotu 19. septembra sme mali v Bošáci, v časti Zabudišová malú slávnosť, ktorou sme si pripomenuli a snáď aj z časti obnovili tradície ovocinárstva v Bošáckej doline.
Každá sedliacka domácnosť mala za domom v „humne“ svoju sušiareň, kde sa ovocie sušilo na drevených „lesách“. Známa bola a aj je výroba tradičných ovocných lekvárov a hlavne ovocných destilátov, známej „Bošáckej slivovice“, ktorej tradícia zatienila sušenie ovocia. Sušiarne v Bošáci a na okolí sa v druhej polovici 20. storočia postupne vytratili. Zostalo ich veľmi málo, možno by sme ich dokázali zrátať na prstoch oboch rúk a aj to sú v havarijnom a nefunkčnom stave.
Až v nedávnej minulosti ukázal Jozef Struhár skupinke nadšencov pre ovocinárske tradície, ktorí mapovali staré a krajové odrody ovocia v Bošáckej doline, sušiareň rodiny Maruškovej, predtým Naďovej, ktorú dlhé roky nevyužívanú, poznačil zub času.
To bola výzva pre tých správnych ľudí na čele s Brunom Jakubcom, aby vypracovali projekt rekonštrukcie a hlavne ho zrealizovali. V priebehu tohto leta sa počas niekoľkých stretnutí v rámci tvorivých dielní podarilo sušiareň obnoviť tradičnými stavebnými postupmi v celej svojej kráse. Veľká vďaka patrí všetkým jednotlivcom i organizáciám, ktorí sa do realizácie projektu zapojili.
Ďakujeme koordinátorovi projektu Brunovi Jakubcovi, občianskym združeniam a ich členom, ktoré sa najviac zaslúžili na obnove sušiarne v Bošáci v časti Zabudišová prostredníctvom projektu „Pec nám spadla“ a to občianskym združeniam: Pre prírodu, Kvas, Genofond. Poďakovanie patrí Nadácii Ekopolis, ktorá v rámci grantového programu „Zelené oázy“ podporila tento projekt. Veľké poďakovanie patrí aj rodine Maruškovej, ktorá poskytla svoju sušiareň na realizáciu projektu a umožnila tým využívanie sušiarne obyvateľom, samospráve a občianskym združeniam. Projekt s radosťou podporili aj Obec Bošáca a Mikroregión Bošáčka. Taktiež v budúcnosti radi podporíme akékoľvek aktivity, ktoré prispejú k obnove ovocinárskych tradícií v našej Bošáci.
V sobotu sa pri sušiarni stretli nielen nadšenci pre ovocinárstvo a tradície, členovia občianskych združení, ale aj obyvatelia, priatelia a turisti. Teplo zo sušiarne, krásna vôňa a výborná chuť rôznych druhov sušeného ovocia, lahodný mušt, príjemní a milí ľudia a veselé pesničky potešili určite každého, kto sa tohto milého podujatia zúčastnil.
Tak teda nech sa sušiarni darí a robí nám všetkým radosť výbornými pochúťkami.
Ovocinárstvo
V celej Bošáckej doline asi od 16. storočia prevládalo hlavne pestovanie viniča, ovocné stromy boli len divo rastúce, nešľachtené. Vzhľadom k napadnutiu viniča perenospórou, došlo v polovici 19. storočia k úplnej likvidácii vinohradov v našej doline. Zásluhou Gejzu Ostrolúckeho a ovocinárov Ľ. V. Riznera a jeho zaťa Františka Regentíka došlo k vysadeniu najväčšieho sadu vo vtedajšej Trenčianskej župe s asi tisíckou stromčekov jabloní a sliviek. Bošácka dolina sa tým stala jednou z najvýznamnejších ovocinárskych oblastí na Slovensku. Pestovali sa najmä slivky, belice, durandzie, hrušky, jablká, čerešňe, broskyne, samozrejme orechy a tiež i oskoruše, ktorých výskyt je v súčasnej dobe len veľmi ojedinelý.
Sušenie ovocia
O sladkostiach, cukríkoch a čokoláde sa dedinským ľuďom pred rokmi mohlo iba snívať. Ozajstnou pochúťkou hlavne pre deti i dospelých bolo sušené ovocie.Popri pestovaní ovocných stromov sa začalo i so sušením plodov. Sušili sa slivky, duranzie, hrušky, jablká a pomenej, ba vari zriedka, oskoruše.Tradičné sušenie ovocia sa prevádzalo v sušierňach na drevo, boli to malé domčeky stavané zo surovej – nepálenej tehly alebo z nabíjanice z tehliarskej hliny, s ihlanovou – stodolovou strechou pokrytou šindlom alebo plechom. Vo vnútri bola drevená konštrukcia na ukladanie – drevené lesy vypletané z lieskových prútov. Na lesy sa nasypávalo ovocie na sušenie, na jednu asi 30kg surového ovocia, asi 900 kg na celú kapacitu sušierne. Zdroj tepla sa vytváral v peci z dreva, odkiaľ teplo prechádzalo do šiše. To bol hlinou vymazaný priestor, v ktorom sa hromadilo teplo z pece a z ktorého odchádzal dym do dymovodu. Odtiaľ teplota prestupovala k lesám, tie ktoré boli bližšie k šiši boli skôr hotové, preto sa ovocie priebežne prekladalo a dosýpalo surovým.Slivky sa sušili celé, jabĺčka a hrušky sa prekrajovali na ,,sčiepky“( menšie časti, väčšinou štvrťky ), aby sa dôkladne presušili .Usušené ovocie sa jedlo samé, ženy z neho varili omáčky ( slivková, hrušková, jabĺčková…), pomleté pridávali na kysnuté koláče. Sušené oskoruše boli a dodnes sú zasa výborným liekom proti hnačke. Uvarili sa a podávali chorému plody aj s odvarom. Sušenie ovocia bola kedysi veľmi ťažká robota, kvalitne vysušiť ovocie bolo doslova umením. Kúriť v peci, vyberať kvalitné ovocie, prekrajovať, nasýpať, preberať a dosýpať na lesy…V Bošáci bolo v minulosti celkom osemnásť sušierní s kapacitou viac ako 150t surového ovocia na sušenie. Sušené ovocie, najmä slivky a hrušky sa z Bošáckej doliny vozili najskôr na pltiach po Váhu, neskôr železnicou až do Budapešti a Viedne. Výbornou pochúťkou, ktorá išla ,,na dračku“ boli vykôstkované slivky, doplnené na miesto kôstky orechovým jadierkom. Dnes je to oveľa jednoduchšie, v obchodoch dostať kúpiť elektrické sušičky ovocia, robota sa zjednodušila, no prišli sme o čaro a kúzlo tejto tradície.
Varenie slivkového lekváru
Džemy z rôzneho ovocia ľudia v minulosti tiež nepoznali. Slivkový lekvár bol však tradičnou pochúťkou, ktorú si ľudia svojpomocne dorábali. Jeho výroba podliehala prísnym technologickým postupom.Ovocie, teda slivky, museli byť vybrané zo stromov s hojnosťou slnečného svetla, aby boli dostatočne sladké a nemusel sa do lekváru pridávať cukor. Slivky sa poumývali, ,,ščiepili“ (polili, aby sa odstránila kôstka), a postupne sa pridávali do medeného kotla s objemom tak 50l – 60l. Kotol bol obmurovaný ( vyzeralo to ako sporák), na vrchu bol drevený miešak. Pod kotlom sa kúrilo výlučne drevom. Zo sliviek vznikala po rozvarení brečka, ktorá sa postupne odoberala, dosýpalo sa nové ovocie, až nakoniec sa zo všetkej brečky varil lekvár, postupným odparovaním vody. Čím hustejší lekvár sa podarilo navariť, tým bol kvalitnejší a dlhšie skladovateľný. Ukončenie varenia sa určovalo podľa skúšky s lyžičkou. Nabratý lekvár po jej obrátení ,,naruby“ sa nesmel odlepiť.Hotový lekvár sa naložil do hlinených, či keramických nádob, po vychladnutí sa oviazal papierom alebo obrúskom a uskladnil sa na povale, kde v suchu vydržal aj tri roky. Celý proces trval vyše dvadsať hodín, varenie lekváru sa nerobievalo každoročne, preto bola dôležitá jeho kvalita, aby vydržal viac rokov. Hotový lekvár sa krájal iba nožom.V súčasnosti sa varenie lekváru zachovalo ešte v niektorých rodinách. Samozrejme postup je jednoduchší, varí sa v kotloch osadených v kotlinách, s ručným, či elektrickým miešakom a uskladňuje sa v zaváraninových sklenených pohároch.Slivkový lekvár je výbornou pochúťkou na chlieb, ako náplň do buchiet, koláčov, bálešov, ,,perí“ alebo na uvarené rezance.
Pálenie slivovice a iných destilátov
Z dostupných dokladov nie je možné zistiť, kedy sa začala výroba destilátov v doline. Zo spomienok pamätníkov sa dozvedáme, že pred prvou svetovou vojnou bolo v doline, niekoľko páleníc, pravdepodobne s menšou kapacitou. Pôvodná obecná pálenica, prvá v doline bola vybudovaná v roku 1919. Jej vznik priniesol postupný zánik súkromných páleníc.Predovšetkým vysoká produkcia sliviek podnietila i rozsiahlu výrobu presláveného destilátu slivovice. Pretože v našej doline boli a sú pre slivky žičlivé podmienky, prenieslo sa to i do kvality destilátu a v súčasnosti je slivovica z Bošáce považovaná za najkvalitnejšiu.Tradíciou výroby destilátov, hlavne Bošáckej slivovice, v súčasnosti udržuje a skvalitňuje Liehovarnícky závod Bošácka pálenica.
