Úspešní Bošáčania

Por. Adam Adamovic

Narodil sa 27. augusta 1921 v Bošáci. Študoval na Gymnáziu v Novom Meste nad Váhom. Počas II. svetovej vojny získal dôstojnícke vzdelanie vo Veľkej Británii.

V rámci otvorenia druhého frontu bojuje V Normanndii, kde získava medailu Za zásluhy 1. stupňa a Za chrabrosť. Zomrel počas bojov 11. apríla 1945 pri meste Dunkerque vo Francúzku v boji proti fašizmu.

Ľudovít Branský

Narodil sa v Bošáci 24. januára 1918. Bol maliar, grafik, ilustrátor, výtvarný pedagóg. Študoval na gymnáziu v Trenčíne a na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave – odbor kreslenia a maľovania. Učitelia mu boli známi maliari, ako napr. prof. Mallý, Benka, Struhár, Mudroch, Schurman a mnohí iní. V roku 1956 pôsobil ako profesor kreslenia. Jeho žiaci, študenti, na neho spomínajú s veľkou úctou. Každého sa snažil pochopiť, každému poradiť a keď to bolo potrebné i pomôcť.  V roku 1944 – 46 sa venoval najmä figurálnym námetom.

V krajinárskej tvorbe vychádzal z impresionistického chápania krajiny českého maliara Přemysla Blažíka. Spracoval najmä motívy z rodného kraja Bošáckej krajiny a kopaníc. Viedol tiež amatérske výtvarné krúžky v Trenčíne a v Dubnici nad Váhom. Jeho maliarskymi technikami boli: olej, pastel, kombinovaný pastel a tempera. Svoje obrazy sprístupňoval verejnosti na výstavách v  mestách: Trenčín, Bratislava,  Nitra, Piešťany, Tren. Teplice a  iných. Mnohé jeho obrazy sú majetkom múzeí v Trenčíne, v Bratislave a v Nitre. 

Keby sa Ľudovít Branský  dožil vyššieho veku, bol by vytvoril ešte veľké množstvo cenných diel. Žiaľ, dňa 27. V. 1959 tragicky skončil jeho život – v Mníchovej Lehote –  vo veku 41 rokov.

Peter Dzurák

Sú ľudia, s ktorými sa stretávame denne počas svojho života. Sú aj takí, ktorí sa ako záblesk vychádzajúceho slnka objavia v našich životoch, na malý okamih, počas nášho detstva, štúdia, dospievania, a napriek tomu zostanú v našej pamäti navždy.Taký bol aj Peter Dzurák, ktorý sa narodil 22. júna 1922 v Bošáci na Malej Strane. Navštevoval židovskú školu v Bošáci, vyučil sa za strojného zámočníka a následne odišiel za robotou do Dubnice nad Váhom. Neskôr prešiel pracovať do Výskumného ústavu mechanizácie a automatizácie do  Nového Mesta nad Váhom, kde pracoval až do dôchodku.


V roku 1947 sa oženil so susedkou z Bošáce, Emíliou Kravarčíkovou. Spolu vychovali dve dcéry.  Možno aj založenie rodiny a deti ho inšpirovali k tomu, že sa stal bábkohercom v divadielku v Novom Meste nad Váhom.Napriek tomu, že bol už riadnym obyvateľom Nového Mesta nad Váhom, „novomešťanom“ sa nikdy srdcom nestal. Vždy ho to ťahalo do rodnej obce, do Bošáce. Bola to nesmierne silná láska k rodnému kraju. Vždy keď mal trochu času, vždy bol v Bošáci.V rodnej obci bol spoluzakladateľom a členom miestneho odboru Matice Slovenskej a členom divadelného súboru. Hlavnou náplňou Petra Dzuráka bolo zaznamenávanie kultúrnych, historických udalostí, zvyklostí, povier zo života ľudí v Bošáckej doline. Bol akýmsi pokračovateľom J. Ľ. Holubyho v zaznamenávaní všetkých dostupných informácií, ktoré sú pre dnešnú a budúcu generáciu doslova pokladom. V každú voľnú chvíľu chodil z domu do domu, od rodiny k rodine, od človeka k človeku. Na všetko sa vypytoval, všetko zaznamenával ako inak v krásnom bošáckom nárečí. Ľudia ho mali radi. Hlavne tí starší. Oni rozprávali a prostredníctvom spomienok sa preniesli do svojej mladosti a do čias dávno minulých. A on zapisoval. Zaujímalo ho všetko. Ako ľudia žili, pracovali, zabávali sa, ako sa zoznamovali, ženili a vydávali, ako rozprávali nárečím, ako sa liečili … Zaznamenával názvy častí chotára, studničiek, robil náčrty a skice pracovných nástrojov a strojov, všímal si všetky remeslá, spôsoby výroby, ako sa sialo a sadilo, aké stromy sa pestovali, ako sa spracovávali jednotlivé druhy ovocia…  Všetko čo mu kto povedal pokladal za dôležité. A akú mal len veľkú pravdu. Pri milovanej práci sa skončila aj jeho púť na tomto svete. Navždy odišiel 17. marca 2000 na návšteve, pri zápiskoch a príhodách, ktoré mu rozprávala „stará známa“, kde inde ako v milovanej rodnej Bošáci. Nebyť jeho úžasnej práce, nikdy by nevyšli knihy Národopisný náhrdelník a Hnala ma vášeň, v ktorých je doposiaľ zachytený len zlomok z tisícky rukou písaných a kreslených strán. Hovorí sa, že každý človek by mal niečo na tomto svete zanechať, čím navždy zostane v pamäti ľudí. Petrovi Dzurákovi sa to podarilo. Zanechal záznamy, ktoré sú a budú vzácne pre ďalšie generácie.

Pamiatke  Petra Dzuráka  venovala spisovateľka Anna Černochová túto krásnu báseň:

Životom ho viedli mnohé túžby,
no vášeň on mal veľkú, jedinú,
stokrát prejsť v mene vyššej služby
celú Bošácku  rodnú dolinu.
Tam navždy srdce svoje zasadil,
kde červeňou horia deťom líčka,
kde z chalúpok sa stelie dym
a vonia čerstvá slivovička.
Staručké stromy, šedý opar hôr,
cval koní – kto ich doženie?
Lesknú sa hady horských potôčkov
,a na plotoch džbánky hlinené.
Z priateliek sa stali už babičky,
vedia všetko o zvykoch a poverách,
ponúknu koláč so šálkou kávičky
a nenechajú ho stáť pri dverách.
A rozprávajú príbehy, deň skrásnie,
o vílach a ľuďoch, čo odniesla si smrť.
Dopredu vidia všetko jasne
a občas vyrieknu svoj neomylný súd.
Podhradie – krásny rodný kraj,
na každú bolesť vzácny liek…
Späť, beťár vietor, obracaj
ručičky vežových hodiniek!
Na jednu z chalúp súmrak sadá,
z nej hospodár sa vytráca.
Vnímaš tú tíš? To hviezda padá.
Pred tvárou chladného mesiaca.
Studnička príbehov zavrela sa,
prameň z nej čistý vyteká.
Uhas smäd, pútnik, v jeho lesku
uvidíš obraz Človeka.

Generál Štefan Jurech

Narodil sa 9. júna 1898 v Bošáci. V rokoch 1910 – 1915 študoval na katolíckom gymnáziu v Nitre, a v rokoch 1915 – 1918 študoval na Kráľovskom katolíckom gymnáziu v Trenčíne. Bola to otvorená a poctivá osobnosť, telom a duchom vojak. Počas prvej svetovej vojny bojoval na frontoch v Rumunsku, Taliansku a Francúzku. Stal sa armádnym pridelencom v Budapešti a po skončení tejto misie sa stal veliteľom vzdušnej obrany v Trenčíne.

V roku 1942 bol vymenovaný za veliteľa na východnom fronte. Po roku ho začala podozrievať nemecká polícia pre jeho kontakty so sovietskymi veliteľmi. Štefan Jurech nadväzoval kontakty s armádnym hnutím spoločne s Golianom a Freječníkom. Bol navrhovaný za veliteľa v Slovenskom národnom povstaní. Tento návrh však nebol nikdy prijatý dokonca ani potvrdený. Po vypuknutí SNP bol zajatý nemeckými silami a odvedený najprv do Viedne, do Brna a nakoniec do likvidačného tábora Flossenburg, kde bol odsúdený k smrti. Bol popravený 4. februára 1945. Jeho práca v boji bola dlho ignorovaná. Na pamiatku padlých rodákov z Bošáckej doliny stojí pred základnou školou v Bošáci pamätník SNP.

Ján Kaššovic

Slovenský právnik a novinár Ján Kaššovic sa narodil 25. mája 1902 v Bošáci,  v časti obce Malá strana. Bol prvorodeným zo siedmych detí rodičov Jozefa a Anny Kaššovicovej. Základnú rímskokatolícku  ľudovú školu navštevoval v rodnej obci. Už od detstva prejavoval neobyčajné schopnosti a usilovnosť, a preto ho rodičia – na radu pána farára, zapísali na piaristické gymnázium v Trenčíne. Aj tam patril medzi najlepších žiakov. Posledné roky stredoškolského štúdia už absolvoval na piaristickom gymnáziu v Nitre ako chovanec malého seminára. Tam boli jeho katechétmi dvaja ľudia, ktorí neskoršie zohrali významnú úlohu v jeho živote, a to Jozef Tiso a Eugen Filkorn. Maturitné skúšky absolvoval s vyznamenaním  v júni 1921.Po maturite odišiel do Ríma, kde v rokoch 1921 – 1923 študoval filozofiu na univerzite Pontificia Universita Urbaniana.
Po dvoch rokoch musel štúdium prerušiť a nastúpiť prezenčnú vojenskú službu v 26. pluku v Banskej Bystrici. Ako maturanta ho poslali  do školy pre záložných dôstojníkov v Košiciach, kde medzi jeho inštruktorov patril aj ďalší významný Bošáčan nadporučík Štefan Jurech. Po absolvovaní školy bol ako čatár –ašpirant ustanovený za inštruktora v prápore 26. pluku v Krupine.Po prepustení z dvojročnej vojenskej služby sa na jeseň 1925 vrátil do Ríma s úmyslom pokračovať v štúdiách, no zdravotné problémy ho prinútili vrátiť sa na Slovensko. Tu si našiel učiteľské miesto a v septembri 1926 začal pôsobiť ako učiteľ na rímskokatolíckej ľudovej škole v rodnej obci Bošáca.Túžba po vzdelaní bola však silnejšia a tak sa rozhodol pokračovať v štúdiách, v roku 1927 sa zapísal na Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Tu sa začal angažovať po boku Mons. Filkorna v Kolégiu sv. Svorada, bol redaktorom informačného časopisu Svoradov.Popri týchto vedľajších aktivitách nezanedbával vôbec svoje štúdium práva. Prvú štátnu skúšku zložil vo februári 1925, druhú vo februári 1930 a v júni 1930 bol promovaný na doktora práv – JUDr. Na jeseň v roku 1930 sa zosobášil s úradníčkou univerzitnej knižnice Máriou Moravčíkovou. Našiel si zamestnanie vo verejnej službe a v októbri 1930 sa stal úradníkom na právnom oddelení magistrátu hlavného mesta Slovenskej republiky, kde pracoval až do roku 1938. Všetok svoj voľný čas venoval dobrovoľníckej práci vo Svoradove, hlavne ako redaktor, písal články do katolíckej tlače, prekladal z taliančiny a nemčiny rôzne diela, zúčastňoval sa kongresov, organizoval slovenskú národnú púť do Ríma v roku 1935.Za svoju nezištnú prácu a angažovanosť bol v roku 1933 poctený pápežským vyznamenaním Bene merenti.V roku 1939 dostal ďalšie cirkevné ocenenie, Pápež Pius XI. ho vymenoval za rytiera Rádu sv. Silvestra.V rokoch 1939 – 1945 zastával Ján Kaššovic významnú úlohu v domácej i zahraničnej politike prvej Slovenskej republiky. Bol legačným radcom slovenského vyslanca v Ríme(1940), predsedom Ústredného úradu práce a riaditeľom Robotníckej sociálnej poisťovne(1940 -1944), šéfom prezídia Ministerstva vnútra(1944) a chargé d´affaires slovenského  vyslanectva pri Talianskej sociálnej republike (1945).  V roku 1946 emigroval do Spojených štátov amerických, kde v tichosti pokračoval v práci za spoločné dobro národa.V Amerike pracoval v advokátskej kancelárii, neskôr až do dôchodku ako bankový úradník. Na dôchodku sa presťahoval z Chicaga do Kalifornie, aby bol bližšie k svojim  deťom a vnúčatám. Venoval  sa redaktorskej činnosti a prekladateľstvu. Po založení Svetového kongresu Slovákov v roku 1971 prijal členstvo v jeho Poradnom zbore.Zomrel 21. októbra 1990 v Palm Springs v Kalifornii. Urna s telesnými pozostatkami bola prevezená na Slovensko a bola uložená do hrobu na večný odpočinok v rodnej Bošáci.

Ústav pamäti národa v Bratislave vydal v roku 2012 knihu spomienok pod názvom Ján Kaššovic – v službách vlasti. Jeho spomienky poskytujú realistický pohľad na udalosti, ktorými Slovensko prechádzalo v pohnutých rokoch druhej svetovej vojny. V tomto zmysle sú cenným príspevkom k hlbšiemu poznaniu činnosti mladej slovenskej diplomacie a politického vývoja na Slovensku v období 1939 – 1945.

čerpané z knihy Ján Kaššovic – v službách vlasti

Ján Kusenda

Bol výraznou osobnosťou sociálnodemokratického hnutia na Slovensku. Narodil sa 9. augusta 1879 v Bošáci.V rokoch 1885 – 1889 navštevoval Ľudovú školu v Bošáci. Za garbiara sa vyučil v Liptovskom Mikuláši, kde bol aj zamestnaný v továrni Lacko a synovia.

V roku 1906 organizoval prvý štrajk garbiarov.Bol predsedom prvomájového zhromaždenia, ktoré sa uskutočnilo v roku 1918 v Liptovskom Mikuláši, ktoré manifestovalo za uznanie práva slovenského národa na sebaurčenie. Ján Kusenda nebol iba socialnodemokratickým funkcionárom. V roku 1913 založil v Liptovskom Mikuláši robotnícku telovýchovnú organizáciu, v roku 1926 bol zvolený za jej predsedu. Pracoval aj ako člen mestského zastupiteľstva.Zomrel 29. mája 1942 v Liptovskom Mikuláši.

Eduard Šándorfi – Škrabánek

Narodil sa 5. apríla 1869 v Bošáci, kde jeho otec Ján pôsobil ako učiteľ. Matka rodená Zamcová, pochádzala z Bošáce. Teologické štúdia absolvoval v Trnave a v Ostrihome. Za rímsko-katolíckeho kňaza ho vysvätili v roku 1892. V rokoch 1892 – 1899 bol kaplánom v Pobedíme pri Piešťanoch. Od mladosti trpel na reumu a bolesti okolo srdca. Začal ľudom pomáhať ako liečiteľ už v Pobedíme, pokračoval v tom a neustále sa zdokonaľoval po celý život. Počas svojho kaplánovania sa zžil s problémami a starosťami biedneho utláčaného slovenského ľudu a ostal verným zástancom chudoby a slobody. Popri povolaní kňaza pôsobil ako národný buditeľ a spisovateľ, redigoval a vydával časopisy Kresťan, Posol Svätého Antona. Pod jeho vedením vyšlo 46. číslo tohto časopisu -12. novembra 1899. Od roku 1905 pôsobil  vo Vrbovciach, kde 6. januára 1936 zomrel.

Zverejnené 9. júla 2020.
Upravené 14. apríla 2021.